Riziková práca – nároky zamestnanca, povinnosti zamestnávateľa

Riziková práca

Riziková práca je druhom práce, ktorú možno zaradiť do tretej alebo štvrtej kategórie náročnosti práce. Obe kategórie prác sú upravené v ustanovení § 31 ods. 4 a 5 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “Zákon o ochrane verejného zdravia”). Medzi pracovné činnosti s tretím stupňom náročnosti zaraďujeme práce s vysokou mierou zdravotného rizika, pri ktorých:

• sa vyžaduje použitie osobných ochranných pracovných prostriedkov a vykonanie iných špecifických ochranných opatrení, avšak expozícia pracovného prostredia zamestnanca nie je znížená na úroveň ustanoveného limitu, 
• expozícia (napr. hluku) je znížená na úroveň ustanoveného limitu, ale zároveň platí, že vzájomné pôsobenie práce a pracovného prostredia môže poškodiť zdravie alebo zdravotné zmeny u zamestnancov
• nie sú síce ustanovené žiadne limity, avšak ľudský organizmus nepriaznivo odpovedá na špecifické pôsobenie faktorov a pracovného prostredia, čím vzniká riziko poškodenia zdravia.

Medzi činnosti, ktoré zaraďujeme do štvrtej kategórie, patria práce, ktoré vykazujú vysokú mieru zdravotného rizika. Práce môžu byť v tejto kategórii zaradené len na obmedzený čas a najviac na jeden rok. Ide najmä o práce, pri ktorých:

• expozíciu nie je možné žiadnymi opatreniami znížiť na úroveň ustanovených limitov a zároveň expozícia prekračuje úroveň ustanovených limitov pre tretí stupeň náročnosti práce, 
• by sme práce podľa miery expozície mohli zaradiť do tretej kategórie, ale z dôvodu kombinácie viacerých faktorov sa zvyšuje poškodenie zdravia alebo sa zisťujú zmeny u zamestnancov, a preto tieto činnosti zaraďujeme do štvrtej kategórie.

Právna úprava

Právnu úpravu nárokov zamestnanca a povinností zamestnávateľa ohľadne výkonu rizikových prác nachádzame najmä v nasledovných právnych predpisoch:

• Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len “Zákonník práce”),
• Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia,
• Zákon č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom sporení,
• Zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len “Zákon o BOZP”).

V zmysle aktuálnej právnej úpravy vznikajú zamestnancovi vykonávajúcemu rizikovú prácu najmä nasledovné nároky, ktoré si priblížime v tomto článku:

• nárok na rekondičný pobyt,
• nárok na dodatkovú dovolenku,
• nárok na mzdovú kompenzáciu za sťažený výkon práce,
• nárok na skrátený týždenný pracovný čas,
• nemožnosť nariadenia práce nadčas,
• mzda za prácu nadčas,
• nárok na doplnkové dôchodkové poistenie.

Rekondičný pobyt

Zákon o BOZP upravuje v ustanovení § 11 povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancovi, ktorý vykonáva vybrané povolanie, rekondičný pobyt. Pod pojmom vybrané povolanie rozumieme všetky rizikové práce, ktoré sú Úradom verejného zdravotníctva zaradené do tretej a štvrtej kategórie. Na vznik povinnosti nestačí, že je práca zaradená do tretej alebo štvrtej kategórie, zároveň sa vyžaduje naplnenie účelnosti rekondičného pobytu z hľadiska prevencie poškodenia zdravia. Podmienka účelnosti nie je splnená, ak je zamestnanec exponovaný niektorému z nasledovných faktorov:

⦁ faktor spôsobujúci vznik kožnej alergie,

⦁ biologický faktor,

⦁ elektromagnetické žiarenie,

⦁ ultrafialové žiarenie,

⦁ infračervené žiarenie,

⦁ laser.

Zamestnávateľ je povinný vypracovať v spolupráci s lekárom zoznam tých zamestnancov, ktorým vznikne nárok na zabezpečenie rekondičného pobytu. Lekár následne v spolupráci so zamestnávateľom vypracuje obsah rekondičného pobytu a o obsahu rekondičného pobytu informuje zamestnanca. Fakultatívne môže zamestnávateľ zabezpečiť rekondičný pobyt aj zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu zaradenú do druhej kategórie. Po celý čas rekondičného pobytu musí zamestnávateľ zabezpečiť programovo riadený zdravotný režim, ubytovanie aj celodenné stravovanie. Okrem toho určí zamestnancovi spôsob dopravy a poskytne mu cestovné náhrady.

Na to, aby sa zamestnanec mohol zúčastniť rekondičného pobytu, nemôže mať príznaky akútnej choroby alebo prenosného ochorenia. Zákon o BOZP ďalej stanovuje kategórie zamestnancov, ktorí sa obligatórne musia zúčastniť rekondičného pobytu. Ide o týchto zamestnancov:

• zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do tretej kategórie najmenej počas 5 rokov,
• zamestnanec, ktorý nepretržite vykonáva prácu zaradenú do štvrtej kategórie najmenej počas 4 rokov.

Na splnenie podmienky nepretržitého výkonu práce sa vyžaduje neprerušenie práce na viac ako 8 týždňov. Inak je zamestnanec povinný zúčastniť sa na rekondičnom pobyte najmenej raz za tri roky, ak odpracoval minimálne 600 pracovných zmien, resp. 400 pracovných zmien, ak ide o zamestnanca pracujúceho s chemickým karcionogénom. Raz za dva roky sa na rekondičnom pobyte musí zúčastniť zamestnanec, ktorý odpracoval minimálne 275 pracovných zmien, ak pracuje pod zemou pri ťažbe nerastov. Pod rekondičný pobyt môžeme zaradiť aj rehabilitáciu.

K povinnostiam zamestnávateľa na úseku BOZP sa viac dozviete tu.

Nárok zamestnanca na dodatkovú dovolenku

Zákonník práce priznáva nárok na dodatkovú dovolenku viacerým kategóriám zamestnancov, okrem iných aj zamestnancom, ktorí vykonávajú rizikové práce. Nasledujúcemu zamestnancovi vzniká nárok na dodatkovú dovolenku:

1. trvale pracuje v zdravotníckych zariadeniach alebo na ich pracoviskách, kde sa ošetrujú chorí s nákazlivou formou tuberkulózy a syndrómom získanej imunitnej nedostatočnosti (HIV/AIDS),
2. je pri práci na pracoviskách s infekčnými materiálmi vystavený priamemu nebezpečenstvu nákazy,
3. je pri práci vo významnej miere vystavený nepriaznivým účinkom ionizujúceho žiarenia,
4. pracuje pri priamom ošetrovaní alebo pri obsluhe duševne chorých alebo mentálne postihnutých aspoň v rozsahu polovice určeného týždenného pracovného času,
5. pracuje nepretržite aspoň jeden rok v tropických alebo iných zdravotne obťažných oblastiach,
6. vykonáva mimoriadne namáhavé práce, pri ktorých je vystavený pôsobeniu škodlivých fyzikálnych alebo chemických vplyvov v takom rozsahu, že môžu vo významnej miere nepriaznivo pôsobiť na zdravie zamestnanca,
7. pracuje s dokázanými chemickými karcinogénmi alebo pri pracovných procesoch s rizikom chemickej karcinogenity.

Tieto podmienky vymenúva Zákonník práce za sťažené a zdraviu škodlivé a preto zamestnancom v nich pracujúcich priznáva aj dodatkovú dovolenku.

Dodatková dovolenka sa priznáva v trvaní jedného týždňa pri zamestnancoch, ktorí odpracujú celý rok. Pokiaľ neodpracujú celý rok, dodatková dovolenka je vo výmere 1/12 dodatkovej dovolenky za každých 21 odpracovaných dní. Ak sa dodatková dovolenka nevyčerpá, zamestnanec nemá nárok na jej preplatenie. Preto Zákonník práce uvádza, že by sa mala vyčerpať prednostne pred „klasickou“ dovolenkou.

Nárok zamestnanca na mzdovú kompenzácia za sťažený výkon práce

Často sa v právnej poradni stretávame s otázkami vo veci finančného zvýhodnenia, ak zamestnanec pôsobí v nepriaznivom pracovnom prostredí. Ak zamestnanec pracuje na pracovisku v prostredí, kde pôsobia chemické, karcinogénne, mutagénne, biologické faktory, prípadne prach, hluk, vibrácie, ionizujúce žiarenie, vzniká mu nárok na mzdovú kompenzáciu za sťažený výkon práce. Podmienkou však je, že činnosti vykonávané zamestnancom boli zaradené orgánom verejného zdravotníctva do 3. alebo 4. kategórie rizikovosti práce a vzhľadom na intenzitu pôsobenia faktorov sa vyžaduje používanie ochranných pracovných prostriedkov.

Výška mzdovej kompenzácie je za každú hodinu popri dosiahnutej mzde najmenej 20 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu.

Ustanovený týždenný pracovný čas

Zákonník práce v ustanovení § 85 upravuje pracovný čas zamestnanca a dobu odpočinku. Vo všeobecnosti platí, že pracovný čas zamestnanca je najviac 40 hodín týždenne. Osobitná úprava pracovného času sa však týka zamestnancov, ktorí pracujú s dokázaným chemickým karcinogénom a ktorých pracovný čas predstavuje najviac 33 a 1/2 hodiny týždenne.

Práca nadčas a mzda za prácu nadčas

V zmysle ustanovení § 97 ods. 11 Zákonníka práce v prípade zamestnancov, ktorí vykonávajú rizikové práce, nie je možné nariadiť prácu nadčas. S týmito zamestnancami je však možné prácu nadčas len dohodnúť, vyžaduje sa teda ich súhlas. Zákon s takouto dohodou spája podmienku výnimočnosti situácie a uvádza, že práca nadčas je možná, ak si to vyžaduje zabezpečenie bezpečného a plynulého výrobného procesu.

Za prácu nadčas patrí zamestnancovi, ktorý vykonáva rizikové práce, mzdové zvýhodnenie v sume najmenej 35 % jeho priemerného zárobku, čo je o 10 % viac ako pri zamestnancoch, ktorých nezaraďujeme do kategórie zamestnancov vykonávajúcich rizikové práce.

Mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu

Zamestnancovi patrí za nočnú prácu mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 50 % minimálnej mzdy v eurách za hodinu, ak zamestnanec vykonáva rizikovú prácu. Pri týchto zamestnancoch nie je možné dohodnúť nižšie mzdové zvýhodnenie.

Nárok na doplnkové dôchodkové poistenie

Zamestnávateľ je povinný do 30 dní od začiatku vykonávania rizikových prác uzavrieť zamestnávateľskú zmluvu o doplnkovom dôchodkovom poistení. Táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona č. 650/2004 Z. z. o doplnkovom dôchodkovom sporení, preto nie je povinné jej zakotvenie v pracovnej zmluve.

Na základe vyššie uvedenej povinnosti zamestnávateľa zodpovedá povinnosť zamestnanca v lehote do 30 dní od začatia výkonu práce zaradenej na základe rozhodnutia orgánu štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie rizikovosti práce uzavrieť účastnícku zmluvu na doplnkové dôchodkové sporenie.